Básnička...
Slniečko tak krásne svieti,
jak trafené do očí,
lúčikmi nás pozlacuje,
doklad sa mi rozmočil.
Prebúdza sa čarovný deň,
zas som padol z postele,
na mesto sa smeje s láskou,
mám len staré košele.
Kráčam mestom tak radostným,
všade samé ohorky,
všetko milé, farebné je,
rev zas robia motorky.
Ako vtedy, tak aj dneska
ľudia nasratí všetci,
keď nemusím, aj tak som tu,
zabudol som si veci.
Krásna, voňavá príroda,
olovom napáchnutá,
čistá a priezračná voda
špinavá jak valuta.
Všetci vedia, že čakajú
koniec sveta, a či krach
iba o dobrom snívajú
a dnes zas kopec vrážd, ach.
Toto mesto tak milujem
ako celé Slovensko.
Aj ž/Život zaň obetujem?
Ani ročné číslisko!
Na oblohe lietadielko,
pod krytom má nákladík
romanticky hrmí sladko,
že vojenské, nevadí.
Tak ako už po mnoho ráz
ľudia sa len hádajú,
vidím kopec ozajstných krás,
sprostí sú, nezbadajú.
Všetci šťastie vnútri cítia,
osud ich dokonáva,
zhora padá amen bytia,
to je moja Trnava.